Kresba ceruzkou: Villa da Filicaja

Legenda a história

História Filicaja

Filicaja je malá osada v obci Montaione, kde sa stretávajú legendy s archívnymi záznamami: od legendárneho pôvodu jej mena až po listinu, ktorou rodina da Filicaja v roku 1452 získala tento majetok.

Letecký pohľad na Tenuta da Filicaja medzi vinicami, olivovými hájmi a cyprusmi

Legenda

Filli mia bella

Podľa legendy oslobodil mladý šľachtic z Volterry menom Ajone dievča Figline, ktoré uniesol istý Gambasso: oženil sa s ňou a založil dedinu Monte Ajone – z ktorej vraj pochádza dnešné meno Montaione – aj hrad Figline. Medzi potomkami Ajona a Gambassa dlho panovala tvrdá rivalita (obe susedné obce, Montaione a dnešné Gambassi Terme, sú „rivalmi“ aj v skutočných dejinách). Podľa inej, neistej hypotézy by meno Montaione naopak pripomínalo Allona, posledného alebo predposledného langobardského vojvodu z Luccy, a miesto zvané Mons Allonis: pôsobivé spojenie s langobardským Toskánskom, ktoré však pramene nepotvrdzujú.

O niekoľko generácií neskôr hrad zničilo nepriateľské vojsko a jeho obyvatelia, ktorí sa vrátili k modlárstvu, sa rozhodli obetovať bohom najkrajšie dievča v dedine menom Filli. Zhrozený florentský rytier sa ju ponáhľal zachrániť a dal namiesto nej obetovať jalovicu – odtiaľ jeho prezývka „Sire della Vitella“ (Pán jalovice). Filli a jej záchranca sa zosobášili a hrad znovu postavili. Rytier bol taký zamilovaný, že ju neustále oslovoval „Filli mia bella“ (moja krásna Filli) a „Filli cara“ (drahá Filli): z týchto slov vraj vzniklo meno „Fillicara“, ktoré sa neskôr zmenilo na „Filicaja“.

V roku 1623 vyrozprával Michelangelo Buonarroti il Giovane, hosť rodiny da Filicaja, túto legendu vo svojej básnickej skladbe l'Ajone, v ktorej si predstavoval, že v paláci rodiny da Filicaja tečie víno dokonca aj z fontán:

«...dove si sguazza, e mangia altro che ghiande,
e d'un buon vino vi beon le pile...»

(„...a dokonca aj fontánové nádrže tam pijú dobré víno...“)
— Michelangelo Buonarroti il Giovane, l'Ajone, 1623

Fľaše a poháre pripravené na degustáciu vo vínnej pivnici

Historické udalosti

Od počiatkov po renesanciu

Najstaršie záznamy o hrade menom Figline na tomto mieste pochádzajú zo začiatku 12. storočia, možno presne odtiaľ, kde dnes stojí Villa da Filicaja, hoci niektorí bádatelia sa domnievajú, že pôvodné opevnenie stálo o niekoľko sto metrov južnejšie. Hrad bol zničený v roku 1297 a neskôr znovu postavený okrem iného z materiálu neskororímskej vily, ktorej pozostatky so stopami mozaík ležia asi kilometer odtiaľto. Tento pôvod spolu s drobnou chybou, ktorú rozšíril turistický sprievodca z 30. rokov 20. storočia, časom priživil viacero historických omylov vrátane mýtu o „Villa Medicea“, ktorá tu nikdy neexistovala.

Samotné meno situáciu ešte komplikuje: dnešná lokalita Figline leží asi štyristo metrov južne od Filicaja a dodnes sa diskutuje, či skutočne zodpovedá miestu stredovekého hradu. V kostolíku Sant'Antonino, zasvätenom patrónovi osady, dodnes pripomína reliéf malý zázrak z miestnej tradície: vzkriesenie chlapca z rodiny da Filicaja.

Väzby rodiny na vojenský a politický život Florencie sú doložené už od renesancie. V roku 1503, počas vojny proti Pise, poverila florentská vláda Leonarda da Vinciho, Gerolama da Filicaja a Alessandra degli Albizzi preskúmaním možnosti odkloniť tok rieky Arno; projekt sa však neuskutočnil. Antonio da Filicaja (1455–1526) sa venoval vojenským výpravám vrátane námorných operácií proti pisánskym nájazdom. Dňa 8. júna 1509 víťazne vstúpil do Pisy spolu s Averardom Salviatim a Niccolòm Capponim na čele vlastných vojsk, ktoré mali základňu na hrade Filicaja.

Fasáda sídla Palazzo da Filicaja na ulici Borgo degli Albizi vo Florencii s bustou Vincenza da Filicaja nad vchodom
Palazzo da Filicaja na ulici Borgo degli Albizi vo Florencii.
Villa da Filicaja v osade Santa Lucia neďaleko mesta Prato, medzi olivovníkmi a cyprusmi
Villa da Filicaja v osade Santa Lucia pri meste Prato.

Rodina

V službách Florencie

Zatiaľ čo sa na statku Filicaja pestoval vinič a olivovníky, rodina sa vo Florencii výrazne podieľala na živote republiky. Alessandro da Filicaja (1429–1512) dvakrát zastával úrad Gonfaloniere di Giustizia – v rokoch 1467 a 1474 – a bol priateľom Lorenza il Magnifico. Už v roku 1452 kúpil Ser Giovanni da Filicaja od rodiny Figlinesi pozemky, z ktorých vznikol statok. Neskôr, za veľkovojvodstva, členovia rodu da Filicaja päťkrát zasadali v senáte.

Podobne ako mnohé florentské rodiny, aj rodina da Filicaja sa venovala obchodu a mala obchodný podnik v Lisabone. Vo Florencii rodina bývala v paláci na ulici Borgo degli Albizi, ktorý vznikol medzi 14. a 16. storočím; na vidieku vlastnila okrem Filicaja aj vilu v osade Santa Lucia neďaleko mesta Prato. Rodový erb – tri červené krokvy v zlatom poli – sa nachádza na historických sídlach mestských úradov v mnohých toskánskych mestách, od Volterry po Arezzo a od Pistoie po Scarperiu, kde členovia rodu zastávali úrady podestà a vicario. V 16. storočí sa rodina sobášmi spojila s rodmi Capponi a Della Rovere.

Pohľad na Lisabon v roku 1572 z rieky Tejo, s loďami v prístave a portugalským erbom
Lisabon v roku 1572, z diela Civitates Orbis Terrarum Brauna a Hogenberga.
Biela pevnosť Monserrate v Salvadore da Bahia so strážnymi vežami a domom veliteľa
Pevnosť Monserrate v Salvadore da Bahia, ktorú navrhol Baccio da Filicaja.

Medzi Florenciou a Novým svetom

Baccio da Filicaja, inžinier v Brazílii

Obchodný podnik rodiny da Filicaja v Lisabone vznikol vďaka dohode medzi veľkovojvodom Francescom I de' Medici a portugalským kráľom Sebastiánom, ktorá rodine umožnila nadobudnúť v meste paláce a sklady na obchod s Amerikou. Koncom 16. storočia podnik ukončil činnosť v ťažkom období po roku 1580, keď Portugalsko pripadlo španielskej korune. Z vtedajšieho Lisabonu sa zachovalo len málo: obchodnú štvrť s ulicou Rua Nova dos Mercadores zničilo zemetrasenie v roku 1755 a mesto potom od základov prestaval markíz z Pombalu.

Práve v tomto obchodnom podniku sa začal jeden z najpozoruhodnejších príbehov rodiny. Baccio da Filicaja, narodený vo Florencii medzi rokmi 1565 a 1575, tu v mladosti štyri roky pracoval; po návrate do Florencie sa venoval matematike, architektúre, delostrelectvu a kozmografii. V roku 1597 pôsobil v Brazílii ako engenheiro-mor, hlavný inžinier portugalskej kolónie, v službách guvernéra Francisca de Sousu. Opravoval pevnosti, opevňoval prístavy, velil delostrelectvu a sprevádzal guvernéra pri hľadaní ložísk zlata a striebra.

V roku 1603 sa zúčastnil na výprave Pera Coelha de Sousu do Maranhão a v tom istom roku postavil spolu s jezuitom Franciscom Diasom a inžinierom Geraldom Bettingom kostol Nossa Senhora de Monte Serrat v Salvadore da Bahia; vedľa neho, na myse nad zálivom, navrhol pevnosť Monserrate, ktorá tam stojí dodnes. V roku 1608 ešte písal veľkovojvodovi Ferdinandovi I., aby mu podal správu o svojich činoch: jeho listy sú uložené v archíve Medicejovcov vo Florencii. Posledná zmienka o ňom pochádza z roku 1628 z Bahie.

Mramorová busta Vincenza da Filicaja s dlhou parochňou v oválnom výklenku
Busta Vincenza da Filicaja na fasáde paláca v Borgo degli Albizi.

Básnik

Vincenzo da Filicaja

Najslávnejším členom rodiny je Vincenzo da Filicaja (Florencia, 1642–1707), jeden z popredných talianskych básnikov svojej doby. Bol členom akadémií Accademia della Crusca a Accademia dell'Arcadia; v druhej z nich vystupoval pod menom Polibo Emonio. Po celej Európe sa preslávil básňami napísanými pri príležitosti oslobodenia Viedne spod tureckého obliehania v roku 1683; jeho sonety o Taliansku sa čítali a prekladali ešte v 19. storočí. Cosimo III de' Medici ho v roku 1695 vymenoval za senátora a potom za guvernéra Volterry (1696) a Pisy (1700). Kedykoľvek mohol, uchyľoval sa na rodinné sídlo Filicaja, ďaleko od povinností pri dvore. Oženil sa s Annou Capponi a priatelil sa s vedcom Francescom Redim a so švédskou kráľovnou Cristinou di Svezia, ktorá mu v roku 1687 pomohla zabezpečiť štúdium syna Braccia na Collegio Tolomei v Siene.

Zomrel vo Florencii v roku 1707 a bol pochovaný v rodinnej kaplnke zasvätenej svätému Juliánovi v kostole San Pier Maggiore, kde mu syn Scipione dal postaviť pomník. V roku 1751 tam Scipione dal umiestniť aj obraz Francesca Contiho Sant'Antonino resuscita un fanciullo da Filicaja (Svätý Antonín kriesi chlapca z rodiny da Filicaja): ten istý zázrak, ktorý pripomína reliéf v kostolíku Sant'Antonino tu v osade.

Kostol San Pier Maggiore už neexistuje. V septembri 1783 sa náhle zrútil jeden z jeho stĺpov a odhalil drevené jadro; v roku 1784 nariadil veľkovojvoda Pietro Leopoldo kostol zbúrať. Zachovali sa len oblúky jeho portika, známe ako Arco di San Pierino. Pamiatku básnika dnes pripomína kenotaf v Bazilike Santa Croce.

Sála v sídle Villa da Filicaja s klenutým stropom zdobeným freskami, rodovým erbom a dobovým nábytkom

Od 16. storočia po súčasnosť

Rodinné sídlo, ktoré je dodnes obývané

Počas storočí bola malá osada niekoľkokrát prestavaná, kým získala svoju dnešnú podobu. Villa da Filicaja si dodnes zachováva stredovekú fasádu obrátenú na východ a druhú, severnú fasádu v štýle konca 16. storočia, postavenú však až v roku 1906. V rokoch 1900 až 1908 dal gróf Andrea da Filicaja Dotti rozsiahlo prestavať interiéry s cieľom vytvoriť miestnosti v duchu 17. storočia: namiesto pôvodných kazetových stropov dal postaviť plackové klenby a usporiadal miestnosti podľa vkusu doby.

Osada zostala majetkom tej istej rodiny, dnes zastúpenej grófmi Nardi-Dei da Filicaja, a bola aj domovom básnika Vincenza da Filicaja. K rodu patril aj Andrea Dotti (1938–2007), lekár, ktorý sa v roku 1969 oženil s Audrey Hepburnovou. Desaťročia sa v niektorých miestnych sprievodcoch opakovala legenda, podľa ktorej veľkovojvoda Cosimo III de' Medici daroval osadu básnikovi; tento príbeh sa však ukázal ako nepodložený. Až v roku 2003 sa historikom vďaka prístupu do súkromného rodinného archívu podarilo nájsť pôvodnú listinu o kúpe majetku od rodiny Figlinesi, ktorú 21. júna 1452 podpísal Ser Giovanni di Simone da Filicaja. Dokument dokazuje, že statok patril rodine da Filicaja dávno pred narodením básnika, a po stáročiach tak objasnil jeho skutočný pôvod.

Pôvod mena

Od názvu Figline k názvu Filicaja

Miesto sa pôvodne nazývalo Figline alebo Castello di Figline. S príchodom rodiny sa z neho stalo Filicaja alebo Al Filicaja – počas storočí sa však statok nazýval aj Fattoria S. Antonio (podľa kostolíka zasväteného svätcovi) či Tenuta Al Filicaja a niekedy aj samotná vila niesla označenie Villa S. Antonio, podľa obdobia a toho, kto ju vlastnil. Samotná rodina, známa do polovice 13. storočia ako „della Vitella“ (alebo „Tebaldi“ či „d'Aquona“), ktorá koncom 11. storočia ovládala oblasť okolo Pontassieve z hradu Quona, prijala s nástupom Florentskej republiky meno „da Filicaja“, aby sa nejavila ako šľachtická a mohla tak zastávať verejné úrady: to sa jej podarilo, keďže v rokoch 1284 až 1523 dala republike dvanásť gonfalonierov a šesťdesiatšesť priorov.

Aj v 20. storočí často záviselo pomenovanie miesta od toho, kto o ňom písal – a dokonca aj od samotného majiteľa: hovorí sa, že Andrea da Filicaja Dotti na začiatku storočia bežne používal „Villa da Filicaja“ pre vilu a „Tenuta Al Filicaja“ pre statok, no v korešpondencii s cirkvou alebo obcou prechádzal na „Villa S. Antonio“; na vínnych etiketách sa statok uvádzal ako „Tenuta Al Filicaja del Conte da Filicaja Dotti“, zatiaľ čo rodinné účtovné knihy hovorili jednoducho o „Fattoria di Figline in Val d'Elsa“. Toto striedanie mien lepšie než akýkoľvek dokument ukazuje, aké osobné, skôr než oficiálne, bolo počas storočí puto medzi rodinou a týmto miestom.

Produkty

Vína Filicaja

Od Chianti, ktoré sa zrodilo v Toskánsku, po významné talianske apelácie: každé víno vyjadruje charakter svojej zeme.